Tento film bol vytvorený ako povinná práca na prijímacie skúšky na VŠMU.

Keď som sa pustil do hľadania námetu pre film, natrafil som na jedného fantastického spisovateľa - Lukáša Obermajera. Spôsob akým hľadí na každodenný život je prinajmenšom nezvyčajný a dych vyrážajúci. Pre film som si zvolil možno nie práve jeho najlepšiu poviedku, ale aj napriek tomu výnimočnú. Poskytovala mi prácu v mne prístupných exteriéroch a interiéroch. Takže výprava síce nebola náročná, ale svojou nezvyčajnou realistickosťou podčiarkuje konečný dojem z filmu.

Ďalej by som rád vysvetlil výber hercov. Do role Borisa som si predstavoval mladého chalana, ktorý práve končí na základnej škole deviaty ročník. Borisovo správanie by možno trochu viac "sedelo" mladšiemu chlapcovi na začiatku puberty, ale nakoľko som nemal k dispozícii herca, ktorý by tomuto vekovému kritériu vyhovoval a mal som výborného o pár rokov staršieho herca, rozhodol som sa atmosféru nevinného chlapčekovského rozhovoru posunúť do "vyššej roviny". Slavomír Habara vynikajúco zvládol svoju úlohu a svojím šarmom obohatil Borisovu postavu o rozvážnosť a akúsi smutnú iskru v očiach. Vo filme tým zvýraznil dojem krutej a definitívnej opustenosti, ktorý podľa tohto diela nosí každý sám v sebe.

Janka Vikartovská, predstaviteľka Mariky v nás naopak za každým vzbudila nádej. Jej precítený herecký výkon, natoľko jemný a smutný, že len málokoho nechá chladným, vytvára pocit, že takémuto, priam anjelskemu stvoreniu nemôže byť ublížené. Marika mala byť zhodou okolností o pár rokov staršia. Veď ak si zoberieme fakt, že má syna vysokoškoláka a dvadsať rokov trvajúce manželstvo, tak je výber Janky Vikartovskej možno aj nepochopiteľný. Ale tým, že Marika trochu "omladla" a Boris sa stal straším získavame v príbehu novú dimenziu. Medzi Borisom a Marikou vzniká akési "iskrenie", ktoré je, vzhľadom na ich vek, úplne nelogické, ale aj napriek tomu pochopiteľné a miestami divákom až očakávané. Tento dojem však ostáva nerozvitý. Práve v tomto korení realistickosť diela.

Herecké obsadenie by samozrejme nebolo úplné bez záporných postáv. Aj keď v tomto prípade neviem, či je výraz "záporné" správny. V roli Marikinho manžela či Borisovej matky sa, myslím, každý z nás aspoň tak trochu nájde. Postavy vždy zaneprázdnených workoholikov sú nám všetkým dobre známe. V polovici filmu sa uvedomujeme, že aj my sa stávame večne pracujúcimi robotmi bez citov, stroho odpovedajúcimi naučené odpovede. Možno ešte horší je falošný záujem, ktorý preukazujeme našim blížnym a tvárime sa, že by nám zaň mali byť ešte aj vďační. Jozef Černek a Marta Králiková aj napriek tomu, že svoju slovnú zásobu vo filme nemali možnosť naplno prejaviť ich výkony ani o chlp nezaostávajú za výkonmi hlavných postáv.

Film by sa samozrejme nezaobišiel bez vynikajúcich asistentov réžie a zvukárov v jednom: bez Martiny Majerovej a Fridricha Valacha. Ďakujem im za pevné nervy, pozorné oči a citlivé uši. Mohli by sme sa snažiť akokoľvek by sme chceli, dielo by ani z desatiny nebolo tak profesionálne keby sa medzi nami nenachádzal vynikajúci kameraman Tomáš Fekete, ktorý nielen zaznamenal celý film, ale zapožičal nám aj prvotriednu kamerovú techniku. Čerešničkou na torte tohto filmu je podľa mňa priam božská hudba. To, čo dokázali Júlia Bundová a Martina Majerová vytvoriť za necelé tri dni, by sa nemalo problém uchytiť ani na rebríčkoch hitparád. Keď nám šťastie dopraje, tak pieseň "Aspoň to skús" do rádií aj nasadíme.

K celkovej kritike filmu ostala už len réžia a strih. Obe som však robil ja sám, takže, sa prirodzene sám nedokážem objektívne skritizovať... nechávam to teda na vás :-)